Nová Apokalypsa: The A-Team.sk!
[ Intarbutt.index ]






Nová Apokalypsa: The A-Team.sk!
      
... alebo rozprava o koberci, hadoch i fanatizme


(1. časť)


Píše sa 42. milénium. Svet je vo vojne a nič iné preňho neexistuje. Zblúdilé duše Chaosu sa premávajú vesmírnymi diaľavami a rovnako s nimi aj duše Ríše, ktoré bojujú za svojho Cisára. A ďalšie duše ďalších národov, v nekonečnom boji o prežitie a moc. A vojna stále trvá. Tisícročia.

Vitajte v 42. miléniu, čase, kedy ľudský život nie je hoden ani starej zhrdzavenej mince...





V tomto položení je jasné, že dlho nevydržím. Statný meč v ruke, ale zaseknutá útočná puška v druhej. Neváham však a znovu sa zaháňam po tmavej kutni stojacej na dosah oproti mne.

Tentokrát ho musím zasiahnuť, pomyslím si a oblúkom mierim na hlavu protivníka. Meč dopadá na ňu, čakám na chrupavý zvuk, ako mu bude drviť lebečné kosti a pod tlakom prskať mozgomiechový mok zmiešaný s úlomkami lebky a krvou. Čakám, kým sa postava nezrúti na podlahu a nezdochne v posledných kŕčoch ako by mal zdochnúť každý zatratený okultista.

Ale nič z toho sa nedeje. Nedeje sa zapraskanie, nedeje sa ani úder. Žiadny mozog netečie, žiadna podlaha sa nestáva svedkom smrti.

Môj meč sa odráža od akéhosi silového poľa, ktoré pred postavou nabralo hmotný tvar a sila spätného úderu mi takmer vyráža jedinú funkčnú zbraň z ruky. Mám čo robiť, aby som ju ako tak udržal. Odhodí ma k stene, ale nedáva mi čas sa spamätať.

Cítim ako mi v tej chvíli začne prechádzať telom obrovská bolesť a myseľ mi trhá v úryvkoch pamäti. Neuvedomujúc si už dianie okolo seba, sa v bolestivých kŕčoch nachádzam pre zmenu ja a nevnímam ani to, ako sa vyvolávač tohto neľudského kúzla konečne spokojne zaškľabí.

Trhá mi to spomienky, a obrovská bolesť prináša úlomky na ktoré hľadím, ako keď feťák hľadí do úlomkov skla flectov. Všetko mi prebieha pred očami...





jeseň - lokálny čas, Lutetia, Lauda Imperialis, 113.M42


Lauda Imperialis - pýcha Ríše. Aspoň to sa o nej tvrdilo po uliciach. Neprebádaná planéta v nepreskúmanom rohu sektoru Calixis. Jeden megalomanský úľ s pol druha stotisíc obyvateľmi. Močiare, riečiská, jazerá, veľké pohoria, jaskyne, bane, pár roztrúsených osád a niekoľko priemyselných zón. Čo dopekla je pýchou tejto planéty? Žeby toto jediné mesto uprostred ničoho?



Lutetia bolo to mesto. Ríša tu mala hojné zastúpenie takmer z každej svojej frakcie. Obklopená vysokými obrannými múrmi pred rozsiahlymi nepreskúmanými lesmi a ich div(n)ou zverou. A pred vyčíňaním okultistov či légií Chaosu.

Tí sú dnes všade. V celej galaxii. Ale vymetieme ich. A pošleme tam odkiaľ sa sem dotrepali. Spolu s celým Chaosom.

Komplexy budov sa tiahli celým úľom. Pomedzi ne sa rozprestierali svojou rozlohou krátery zo starých čias. Osídleniu však nebránili. Pár tankodromov, kozmodróm a iné „dromy“ boli v tejto zabudnutej krajine stále v činnosti, takže až tak veľmi zaostalé sa to nejavilo. Inkvizícia mala prsty všade a aj tu viedla svoj boj.

Rozhodne sa dalo určiť že jej sídlo bude v najvyšších budovách mesta. Kancelária môjho priameho nadriadeného nebola v najvyšších podlažiach, ale spĺňala ríšske kritéria dostatočne. Ostatne, vrchného inkvizítora som veru nevidel nikdy. A možno ani nikdy neuvidím.





Severus Corax si ma zavolal a už som videl že to bude zaujímavé. So mnou tu stáli ešte dvaja očividní učni Inkvizície. Akolyti.

Mimochodom, volám sa Trickster. Trickster Grundle. Menom Shingen. A mám vymätený mozog. Vravia to o mne. Ale aspoň je sranda. A som najlepší assassin na tejto planéte (niekto poznamenal, že jediný, ale to som príliš nepochopil... ). Tak či tak, Corax nám povedal, že sme boli vybratí pre špeciálne úlohy, ktoré si vyžadujú Cisárov pohľad a hlavne Cisárovu päsť.

Vedľa mňa stál Magnus. Vraj imperiálny psyker. Striaslo ma. Z pár jaziev bolo vidieť, že už má niečo za sebou. Severus Corax mu udelil druhú hodnosť od nováčika. Opýtam sa ho potom, že vďaka čomu...

Stál tam s polodlhými čiernymi vlasmi a čiernymi očami vnímal ako Corax rozpráva. Vynímal sa vo výsadkárskom brnení pripravenom do akcie, krytým svetlým plášťom s lemovanou zelenou.

Druhá postava obďaleč dodávala prostrediu iný ráz. Sestra Armondia.



Svetlé vlasy po ramená lemovali peknú tvár novicky aj jej celkový atraktívny výzor. Obrysy tela však dávali vedieť, že púšťať sa do osobného súboja s touto osobou by nebol najlepší nápad. Čo na dôvažok potvrdzovalo aj obrovské kladivo, o ktoré sa opierala. Krúžková zbroj viac zakrývala ako by muž chcel, ale biela inkvizičná róba pod ňou a cisárska insignia na krku vraveli za seba.

Corax veľa nerečnil. Bol nám zverený prieskum neprebádanej oblasti západne od Lutetie. Prečo dal dokopy práve túto podivnú zmes ľudí nám nevysvetlil a bolo jasné, že má na práci ďalšie dôležitejšie veci ako nás. Dostali sme akurát možnosť si niečo dokúpiť do výzbroje, ale nič extra. Osobne som ani nemal veľmi za čo, ale pár kúskov výzbroje a výstroje sa ušlo aj mne.





I vydali sme sa na túru. Vydali. Ale toto by nečakal nikto. Ani samotný Cisár či Inkvizícia alebo nebodaj tvory Chaosu. A nečakali sme to ani my. Ale ako sa vraví, darovanému koňovi na zuby nepozeraj a moja +2 flak helma a vylepšenia na útočnú pušku (ktoré som vyfasoval zadarmo) by to len potvrdili. Aby toho nebolo málo, zabezpečil som si aj štýlové slnečné okuliare proti prípadným oslepujúcim granátom. Určite som musel v tej chvíli vyzerať štýlovo :)



A ja jediný som vedel riadiť obrneného hummera (jediná vec, ktorú som pri svojej vymetenej hlave vedel), tak sme dlho neváhali a vydali sa na západ.

Bez nehody sme sa dostali tam, kam sa ešte nikto nedostal. Teda, aspoň tak to tam vyzeralo. Cesta sa začínala mierne zvažovať do kopca po nejakých desiatich kilometroch a terén naznačoval, že dlho to takto nepotrvá.

Ani nepotrvalo. Nebyť obrovských kameňov, dujem to hummerom rovno do kopca.

Vystúpili sme von tušiac, že ďalej ideme po vlastných. Ohlásili sme poslednú pozíciu, keďže môj nápad vziať si vysielačku z auta neuspel. 40 kíl bez batérie by asi nepochopil nikto. Aj to tá batéria bola privarená v rozvodoch.

Cesta kopcom nezabrala dlhý čas a popritom sme sa mohli dobre porozhliadať po okolí. Pomedzi množstvo kameňov a vyschnuté trávy sa plazilo nezvyklé množstvo hadov. Malé i väčšie, ale nič nenasvedčovalo čomukoľvek nebezpečnému, či len podozrivému.

Vydriapali sme sa na vrch a pred nami sa rozprestierali kusy starej zrúcaniny, ktorá bola niekedy niečím veľkým, snáď i majestátnym. Konáre stromov a husté kry zakrývali polorozpadnuté múry, ale z našej pozície bolo vidieť dieru, ktorá mohla byť vchodom. Podľa inštrukcií sme mali spraviť prieskum a tak sme sa ho vydali robiť.







Len čo som vstúpil dnu rozvážnym krokom, nešťastná náhoda (prvý hod hry na 92 ˆ_ˆ; ) mi podkopla nohu a zdrúzgal som sa dole všetkými schodmi až na dno. Tomu sa hovorí kritický neúspech hneď na začiatku. V tej tme mi však došlo, že ešte žijem. A že som si zabudol zložiť okuliare...

Moji spoločníci na mňa divne pozreli (niektorý z nich sa dokonca aj uškrnul), pokrútili hlavami a rozhliadli sa po miestnosti.

Jej šero bolo hustejšie ako sme si mysleli a tak sme zapli baterky. Prach a roky práchnivenia ukázali tomuto miestu miesto a po menšom hľadaní sme objavili vzadu dvere. Našťastie som ešte stihol všetko prehľadať, inak by ma škrelo, že som nechal nedokončenú prácu. Najviac ma ale škrelo, že som nemal ani mincu vo vrecku. Ale to som plánoval čoskoro zmeniť...

Hľadanie sa vyplatilo a popri hromadách trosiek, koží a plátna som našiel dve uzavreté fľaše. Olej. Prvý úlovok. Armondia niečo hulákala o špinavých kacírskych praktikách, ale proti darovanej pol litrovke nenamietala už nič. Ja som si odložil druhú fľašu a pokračovali sme.





Trasa nás viedla hlbšie do podzemia, až sme sa ocitli na križovatke. Po dohode sme sa vydali rovno, cestou zvažujúcou, ktorá sa zvažovala ešte nižšie.

Pred nami sa v žiare bateriek i žiari vlastnej vynímali vysoké dvere, celé zo zlata. Boli bohato zdobené ornamentmi a rovnako aj dva stĺpy po ich stranách. Tie zas mali okolo seba obtočených hadov, namiesto očí trblietavé fialové šutre. Rovnaké boli vsadené aj vo dverách. Ich stred tvoril obraz nahej ženy a muža zozadu ako ruka v ruke kráčajú dovnútra.

Ostali sme pred nimi ako pominutí. Nejaká sila mi vravela, aby som sa ich dotkol a aj som strašne chcel. Akoby ma volali. Ale po dotyku sa nestalo nič. Každý sme čosi chceli vyskúšať. Či už vypáliť guľku, zatlačiť, rozdrviť údermi; nič z toho sa nestalo, pretože dvere akýmsi hlasom nám na nich nedovolili spraviť ani len škrabanec.

Magnusa, ako psykera, dvere extrémne lákali a jeho úspešnosť odolať bola v tej chvíli chabá. Po dvoch neúspešných hodoch si vymenil kocky a po treťom (80 lol - predtým by to bolo úspešných 8) sa vrhol k dverám. Oproti nemu sa vrhlo kladivo a prisekalo ho k podlahe. Sila vôle oddanej kleričky bola neuveriteľná. Aj sila jej úderu.



Môj nápad v tej chvíli bol asi najlepší za celý môj život. Aspoň vtedy som si to myslel. Povedal som Armondii aby sa dotkla dverí a v tej chvíli som ju chytil za ruku a dotkol sa ich aj ja. Ale keď sa nič nestalo, uvedomil som si, že to až taký geniálny nápad nebol.

Úder obrovským kladivom ma zasiahol ani blesk a odhodil ma do steny (a vzal mi jeden život ˆ_ˆ; ). Oči sestry Armondie sršali blesky, horšie ako keď to pokašle psyker. A keď už som ho spomenul, bolo dobré, že sme tu jedného mali, inak by som asi schytal druhú šupu mocným kladivom. Magnus ju zadržal.

„Asi to musí byť presne ako na tých ornamentoch,“ poznamenal som, zviechajúc sa zo zeme (a odpisujúc si jeden život) poukazujúc na nahú dvojicu v zlate.

Asi by ma zabila, ale zneli len imperiálne kliatby na všetkých pohanov a hlavne na vymätených bláznov. Teda na mňa.

Vrátili sme sa na rázcestie a odbočili sme doprava (doľava ak sa na to pozrieme z druhej strany mapy - na to som prišiel ja sám ˆ_ˆ ). Potichu, aby sme nenarobili hluk. Hoci si myslím, že po vyčíňaní pred dverami nás mohol počuť aj samotný Cisár.

Obrovská miestnosť sa pred nami otvorila rýchlo ako brána kozmodrómu, keď ňou prechádza Inkvizícia. Jedálenská miestnosť úctyhodných rozmerov nám ponúkala dlhý pevný stôl s tuctom stoličiek, z toho tie za náprotivnými vrchstolmi boli extra zdobené ornamentmi - dôvtipom poctivej ručnej práce. Na pohľad ťažké, ale určite cenné. Vľavo od vchodu sa vynímal veľký krb, dôkladne čistý, akoby nepoužívaný, ale s naloženým drevom na okamžité zužitkovanie. Akoby čakal na pána domu. Obraz nad ním vyzeral na hodnotnú prácu ale ten na zadnej stene, väčší, cennejší ukazoval že niekedy tu žil zámožný rod. Na pozadí za víťazne sa tváriacim šľachticom sa črtal veľmi detailný nákres hradu medzi kopcami, ktorý bol očividne našou terajšou destináciou.

Prehľadávanie miestnosti nám odhalilo za bočným závesom od veľkej maľby vstup do kuchyne. Použiteľné však neboli ani len nože, ktorých nevyváženosť a hrdza by nám len spôsobili problémy (a tetanus). Nejaké bylinky však pohľadná Armondia našla. Obohatil som sa kuchynským oreganom, pretože jeho chuť je na dobrom rebierku nezameniteľná. Pomaly, ale isto som bohatol ˆ_ˆ

Bez nejakých okolkov sme sa vrátili na rázcestie a šli rovno. To znamená doprava. Alebo doľava ak to berieme z druhej strany. No... tam kde.. hm...

„Pri Svätej Inkvizícii! Tam kde sme ešte neboli!“ zaryčala na mňa milá sestra Armondia.

Okej, tak tam. Do chodby, ktorá nás prekvapila výklenkami s majstrovsky pôsobiacimi sochárskymi dielami v životnej veľkosti. Všetky vyjavovali očividne šľachtické osobnosti, ktoré nám boli ako španielska čižma... ehm, dedina. Určite by sa dali dobre speňažiť...

Prvé dvere oproti soche napravo. Vtrhli sme tam ako veľká voda, hoci pôvodná snaha bola ísť potichu. Našťastie miestnosť bola prázdna. Aj keď nebola luxusne zariadená, bolo vidieť, že o ňu bolo dobre starané. Veľká posteľ, skriňa, honosná socha s umývadlom. A on.

Veľký, hustý, na dotyk príjemný koberec!



Ale z mojich myšlienok ma vyrušili spoločníci. Pridal som sa k prehľadávaniu miestnosti, ale okrem starých šiat a hustého prachu pod posteľou sme nenašli nič.

Na pár dobrých pokusov sa však nakoniec zmohla naša báječná sestra. Hundrúc si čosi popod nos (znelo to ako kotúľanie sa 10-stenných kociek... hm... ), podišla k soche s umývadlom a na drevenej podlahe pred ňou si všimla dve súvislé ryhy. Viedli pod koberec.

Neváhali sme, odhrnuli ho a s menšou námahou potlačili sochu po ryhách až kým nezapadla do posledných zárezov v podlahe. Pred posteľou sme začuli cvaknutie a kúsok drevenej podlahy sa vysunul.

Malá drevená škatuľa obsahovala ploskáč koňačiku, ktorý som skonfiškoval, ďalej parfum, ktorý zas skonfiškovala sestra Armondia a nakoniec aj zlatý prsteň s ametystom. Takže jej lup bol zatiaľ najlepší.

Veselým krokom sme pokračovali po chodbe ďalej do druhej miestnosti. Všetko vyzeralo v najlepšom poriadku a aj samotná miestnosť. Našli sme tam nie príliš zaujímavú knihovničku, ďalší obraz a písací stôl s otvorenou knihou. Pri nej stálo brko s atramentom.

Kniha bola celá čistá, nikde ani slovo, až na otvorenú stranu. Stálo na nej:


„Chodím všade, no nikdy ma nepočuť,
bojím sa slnka, no bez neho sa neukážem,
mám toľko tvárí, koľko je na svete vecí,
nejednému naženiem strach, no neviem ublížiť.“


Začal som nad tým uvažovať. Normálne bez ostychu. A už som to skoro mal na jazyku, ale atraktívna a múdra klerička ma predbehla a psyker Magnus taktiež. Bol to on, čo brkom napísal do knihy jedným slovom odpoveď na hádanku.


Choose your destiny NOW:

A. vták
B. tma
C. tieň
D. asôljfasifjsa§