... alebo rozprava o koberci, hadoch i fanatizme
(2. časť)
V predchádzajúcej časti ste videli:
Rozvážny prvý krok za 92 a zrúbanie sa zo schodov. Úspešné lúštenie tajnej hádanky.
Ničenie ale i záchranu cenného umenia v priestoroch starej zrúcaniny. Koberec!
„Také hrubé koberce nemajú ani na Svätej Terre!“
A zlaté dvere, ktoré náš tím priviedli k sporu...
Bolo nad slnko jasné, že takto sa nikam nedostaneme a namiesto toho sa dokaličíme navzájom. Zlaté ornamentové dvere nechceli pustiť ďalej a my sme mohli tŕpnuť čo s tým.
Magnus v tej kritickej chvíli však podišiel k dverám a priložil na ne ruku. Tá bez námahy prešla navonok pevnou zlatou masou a stratila v nich. Dvere stále vyzerali pevno, ale zároveň nám týmto ukázali smer.
S kobercom na pleciach a sestrou Armondiou sme prešli skrz a ocitli sa v jaskynnej miestnosti s točitými schodmi pred nami. Viedli smerom dole a naša destinácia s nimi.
Rezkým krokom sme vyrazili po nich a v tej chvíli vyletela zo steny kopija. Len tak tak sme sa jej vyhli a striedavo sme radšej začali prekračovať podozrivo vyzerajúce stupne schodov. Avšak aj napriek našej obozretnosti sme aj tak ešte na niekoľko narazili. Kľudný poklus dole sa v tej chvíli zmenil na šialený beh pomedzi vystreľované šípky, kopije, oblaky jedovatých plynov a nebyť vážnosti situácie, mohlo to celé vyzerať takmer komicky. Na toto potvrdenie spravila sestra Armondia facepalm a upaľovala za nami.
 
Tento šialený beh sme našťastie prežili, hoci jedna kopija takmer trafila koberec. Ako hromada šutrov sme sa dovalili na koniec schodov, ktoré ústili do akejsi rozdvojenej chodby. Pred nami spočinul výber dvoch ciest, ktoré sa po každej strane zatáčali dovnútra.
Výber pravej cesty asi odrážal pravicový politický názor alebo čo (čítaj ako random výber) a tak sme sa opatrne vydali chodbou osvetlenou niekoľkými fakľami a našimi baterkami. Po niekoľkých metroch sme však uvideli že oblúkovitá chodba po svojej pravej strane sa otvára do miestnosti a po strane ľavej sa nachádza výklenok s bohato zdobenou sochou tlstého muža, ktorý očividne fičí na hojnosti majetku a jedla. To isté nás však čakalo, keď sme do protiľahlej miestnosti nakukli. Jej kruhový tvar bol vyplnený prepychovými kreslami a stolíkmi s obrovskou hromadou jedla. Celú scenériu dotvárali mŕtvoly na kreslách, ktorým vnútornosti už vytiekli von. Vôňa jedla sa miešala s pachom hnijúcich tiel a nikomu nebolo veľmi do reči.
Odvrátili sme sa a pokračovali chodbou ďalej. Ďalší polkruhový vchod a náprotivší výklenok nás ohúril prekrásnou sochou ešte krajšej sporo odetej ženy. Oči sa nám zablýskali, keďže sme vedeli čo by nás v ďalšej miestnosti mohlo čakať, no zároveň sa aj obávali.
Samozrejme sme sa dočkali množstva krásnych diev, ktorých priesvitné hodvábne šaty viac odhaľovali ako ukrývali. No aj naše obavy boli naplnené a väčšina krásnych diev bola rozflákaná na kusy pomedzi rôzne sado-maso nástroje a pomôcky.
Armondia bola toho predovšetkým znechutená, ale všetkým nám to začínalo pripomínať akúsi starú ideológiu Terry zo začiatkov počítania letopočtu, kedy sa šírili zvesti o kresťanstve a smrteľných hriechoch. Akí naivný len ľudský rod bol. Predsa jediný hriech a zlo je Chaos a jediný najvyšší je Cisár na svätej Terre.
V tej chvíli sme začuli z chodby ktorou sme prišli rev. Niečo sa k nám rútilo a nezdalo sa že má dobrú náladu. V okamihu sme sa skrčili za pár krvavých kresiel a stolov, bezpečne ukryli koberec a pripravili zbrane.
Dovnútra sa vrútili dva veľké zmutované telá s rohami v krúžkovej zbroji a prilbách, v rukách obrovské sekery. To sme už však spustili prvú paľbu z našich zbraní a snažili sa ňou preraziť ich zbroj. Zraziť ich cez tú zbroj bol ťažký oriešok, ale po pár výstreloch sme zistili, žeby nám mohla stačiť jedna dobre mierená rana (najlepšie do hlavy) a ta sme sa na to sústredili (v našom hernom chápaní to znamenalo, že jediná šanca na úspech, bolo hodiť 01. Magnus ju hodil... Lucky bastard ˆ_ˆ ).
S ďalším boli tiež chvíľu problémy, a to hlavne kvôli tomu, že sebavedomo pôsobiaci Magnus sa snažil použiť psychické kúzlo, no podarilo sa mu ho akurát tak pokašlať. V tej chvíli sa zdvihol v miestnosti silný vietor a rozfúkaval ľahké hodvábne odevy po celom jej obvode. Vďaka nim bolo pár výstrelov úplne zbytočných, niekedy až nevykonateľných a my sme si za mutantom všimli ďalších dvoch s hand cannonmi v rukách.
Nakoniec už nápor striel druhý bastard nevydržal a s revom sa zrútil k zemi. Ďalší dvaja sa do miestnosti nechceli vrútiť, tak sa sestra Armondia začala plížiť z kraja aj so svojim veľkým kladivom. Ešte dorazila skripleného mutanta na zemi a vyrútila sa k tým dvom. Samozrejme, strieľať v tej chvíli bolo nemožné, tak sme vytiahli príručné zbrane ako palice a meče a dávaj ho do nich.
Boj sa presunul z miestnosti na chodbu. Zúžený priestor nedával veľa možností na manipuláciu, ale nikomu to nevadilo. Údery zbraní lietali zo strany na stranu, mutanti to vzdať nemienili. Ani my. Kladivo sestry Armondie dokázalo drviť kosti a akonáhle sa jeden z mutantov zrútil k zemi, rozflákala mu lebku až to čvachtalo.
Druhého sme dokázali zatlačiť ďalej, ale taktiež to ešte nestačilo. Zopár úderov, a videli sme že sily poľavujú. Sestra Armondia už dobehla s kladivom na pomoc a rúbanica sa v tej chvíli skončila posledným zásahom, ktorý mutanta doslova vrazil do steny chodby a rozmliaždil mu kortex i lebku. Zmutované telo sa viezlo k zemi.
Ošetrili sme si utŕžené rany a pozbierali ich hand cannony a zásobníky. Ťažké sekery a zbroje nám neboli nič platné, okrem toho ešte trebalo niesť koberec :-) Ale nebol čas na oddych. Museli sme pokračovať ďalej chodbou.
Tá nás privítala poslednou miestnosťou a koncom chodby. Stála tam socha vyjadrujúca ohromnú bolesť a utrpenie. Čo nakoniec uviedla aj posledná miestnosť.
Mučiareň priam prekypovala rôznymi nástrojmi na spôsobovanie bolesti, ako škripce, žeravé kutáče, či španielske čižmy. Niekoľko polomŕtvych tiel bolo tak vyčerpaných že aj keď sme ich zvesili z reťazí, nedokázali nám povedať nič. Psychicky boli na tom tiež zle, a bolo jasné, že žiadne naše činy im už nedokážu pomôcť.
Naše kroky smerovali tentokrát naspäť k točitému schodisku a odtiaľ do ľavej chodby. Tam sme už zvýšili ostražitosť, ale nič sa nedialo. Narazili sme na výklenok so sochou, tentokrát na vnútornej pravej strane. Tá predstavovala škaredo znetvoreného mutanta. Fuj!
Čakali sme, že v miestnosti nájdeme práve takúto hordu, no namiesto toho na nás čakalo akési alchymistické laboratórium s množstvom prístrojov a nádob s rôznymi tekutinami, práškami a rastlinami. Opar, ktorý sa vznášal vo vzduchu bol ostrý, štipľavý a bolo jasné, že sme narazili na hniezdo narkotík. Drogy a fet sa povaľoval na každom kroku, tak som trochu vzal do vaku ako vzorku. Samozrejme nie na neskoršie použitie, ale človek nikdy nevie kedy sa mu môžu také veci zísť, no nie? Aj keď sestra Armondia by rázne nesúhlasila.
Pokračovali sme chodbou a nasledujúci výklenok so sochou honosne oblečenej dámy s množstvom šperkov bol predzvesťou tovaru, ktorý príslušná miestnosť naproti obsahovala. Boli to rôzne druhy umenia, sochy, maľby, obrazy, ktoré mohli byť veľmi vzácne. Už sme mysleli, že s Magnusom niečo vezmeme, ale v tej chvíli sme na to radšej zabudli.
Z chodby sa vyrútili mutanti, ani na bitúnku. Jediné čo sme stihli s Magnusom v tej chvíli spraviť, bolo hodiť náš drahocenný koberec za sochu vo výklenku a už na nás vybehli tri zmutované hovadá so sekerami a hand cannonmi. Akoby z oka vypadli tým predchádzajúcim.
Sestra Armondia trieskala svojim kladivom ani o dušu, ja zas pre zmenu svojim mečom a psyker Magnus to dával z hand cannonu. Mne sa akýmsi zázrakom podarilo narvať meč do brušnej dutiny jednému z mutantov a celou silou potiahnuť stranou. Obsah brucha vyšľahol na stenu a netvor sa s revom rozložil na zemi. Sakra práca!
Medzitým už Magnus prestal strieľať, pretože ako sme si všimli, zasekol hand cannon kritickým hodom (aké prekvapujúce) a prešiel radšej na psychický spôsob boja. Avšak ani ten mu nebol veľmi platný, hoci... Jeho kritický hod spôsobil v tej chvíli katastrofu nedozerných následkov. Hoci nie pri nás, ale niekde v galaxii far far away... Rozsiahly psychický čin s nami nespravil takmer nič, pretože ja som „jadded“ charakter, takže mňa len tak hocičo nerozhádže a sestra Armondia sa len s opovrhnutím poznamenala: „Neveriaci!“ a zasadila drvivý úder ďalšiemu mutantovi. Magnus radšej vytiahol druhý hand cannon a snažil sa napraviť situáciu. Keď sa darí, tak sa darí, povieme si. Náš hrdinný psyker nasledujúcim hodom totiž zasekol aj túto zbraň... HUEG TRIPPLE FAIL!
Avšak toto bol len začiatok, pretože z chodby, ktorou sme prišli sa za nami a rovno pred Armondiou objavil štvrtý mutant a za ním o polovicu väčšie hovädo bez zbroje, s viac rohmi a ešte väčšou sekerou, ktorá vyzerala náramne hrozivo. Medzitým už aj lietalo zopár striel z hand cannonu toho pred ním a pekne nás pokropili.
Nevyzeralo to príliš dobre, veru nie. Krv z nás už mohla tiecť prúdom a to ešte táto obluda nezačala svoj masaker sekerou. Na chvíľu som sa dokázal uvoľniť z dosahu blízkeho mutanta a v rýchlosti vymenil meč za autogun. Pevne som zaprel prídavnú pažbu k ramenu, namieril a so zaťatými zubami vypálil osudnú strelu. V skratke by sa to dalo popísať pár číslami (10+10+8) a z nášho pohľadu sme sa stali svedkami neuveriteľnej scény.
Obludný netvor dostal takú ranu, že to ním otriaslo a zároveň sa v tej chvíli vznietil. Začal horieť jasným plameňom, a v bolesti sa rozbehol chodbou neberúc ohľad na nič. Uskočili sme k múrom, niektorí z mutantov to nestihli a zavalcoval ich do podlahy, no hrozilo že týmto činom zapáli koberec, trčiaci z výklenku. Tesne ho však minul a s Magnusom sme si vydýchli.
Hromada mutácií skonala v žiari ohňa a posledný žijúci mutant v tej chvíli dostal ranu kladivom cez oči a rozflákalo ho na maderu.
Konečne sme si vydýchli. Magnus nás trochu doliečil i keď aj tu bol zas risk, že sa mu to nepodarí, keďže jeho posledné výkony boli nadmieru výrečné, no prežili sme a ako tak sa dali dokopy. Magnus ešte chcel odblokovať zaseknutú zbraň, no výsledok bol len, že z nej vyletela guľka a takmer to zas niekto schytal. Už som to videl napríklad v našom koberci. Týmto však definitívne zlikvidoval hand cannon, ktorý mohol rovno odhodiť. Našťastie však pár po ruke ostalo po zmutovaných kriploch, tak sme doplnili zásoby streliva a mohli sa venovať umeniu. Obohatili sme svoj koberec vyrezanými obrazmi z rámov a zabalili ich doňho. Vzali by sme aj sochy, ale to už niesť by nebola sranda.
Pokračovali sme chodbou ďalej, obozretne, pomaly. Ale na konci nám už nebezpečenstvo nehrozilo. Objavili sme posledný výklenok so sochou ženy v honosných šatách a miestnosť pri nej nám odhalila luxusnú spálňu s honosnými posteľami, vankúšmi a obliečkami. S Magnusom sme si požičali jednu obliečku a zabalili do nej koberec, aby sa nebodaj nepoškodil a spokojne sa zaškľabili. Sestra Armondia na nás odmerane hľadela, ale len pokým nezbadala na jednej posteli krásne zamatové gotické šaty, ktorým nedokázala ani ona odolať a hneď si ich aj obliekla. My sme sa len na chodbe chechtali, že „Where is your Emperor now?“ :)
Vracali sme sa chodbou naspäť rozmýšľajúc ako ďalej. Možno by sa nám podarilo dostať schodmi naspäť a prekonať zvyšné nástrahy, tak sme sa vybrali na začiatok chodby. Čo nás však prekvapilo keď sme sa k nemu priblížili, z náprotivnej steny na nás hľadel otvor, ktorým sa dalo napredovať. Zo strany kde mali byť pôvodne schody však na nás civeli len ich zvyšky. Avšak len čo sme nahliadli k novej ceste, uvideli sme partičku okultistov, ktorá už na nás čakala.
A hľa, tí teda vyzerali. Jeden Starý homoško v kapucni, veľká škaredá zrúda s trčiacimi rukami a veľkým okom v brušnej dutine, a dvaja fialoví buzeranti s kušami v rukách. Ich chyba - nosiac fialové háby sa ich ani inak nazvať nedalo.
Starý homoško prehovoril: „ Vidím, že ste sa tu riadne vyriadili.“
Naše pohľady ostávali neoblomné, niekto si možno šprtal v nose. Nezáležiac na tom, homoško pokračoval: „Mám však pre vás jeden návrh. Čo keby ste sa vykašlali na tie vaše nezmysly o svätej vojne, a dopriali si trochu pohody? Čokoľvek v tých miestnostiach naokolo čo vás poteší, môže byť vaše, a môžete svoj čas tráviť v ktorejkoľvek z nich. Veruže, niet toho málo.“
Návrhy priteplene vyzerajúceho zvodcu boli lákavé možno tak pre vyvrheľov, fanatikov, či kacírov. Nie pre Akolytov svätej Inkvizície! Okrem toho sme si už svoje suveníry v komnatách našli a ostatné sme nemali za potreby.
Naša nečinnosť mu pridala v podozrení a zachmúril pohľad. „Vidím, že sa asi nedohodneme,“ utrúsil keď som s Magnusom položil koberec obďaleč, aby nám nezavadzal v nastávajúcom konflikte.
Nebol to ani zlomok sekundy, keď fialoví buzeranti zdvihli kuše a vypálili prvé salvy. Tasili sme naše meče, kladivá, či zbrane na diaľku, a bojovej mele sa začali vyhýbať slová opisov. Kde-tu sa mihla niektorá postava, občas zaškrelo pár výstrelov i výkrikov. Avšak bojovne naladená kreatúra - mutant - taktiež neváhala a s revom sa do nás pustila.
Sestra Armondia nečakala. V ruke sa jej zaleskla fľaša oleja a už letela vpred. Nie príliš presný hod sa však našťastie účinku nevyhol, a obsah fľaše sa rozlial po nasratom mutantovi i po dvoch fialových poskokoch. Ktosi poznamenal, že ich snaha poslať nás na druhý svet bola márna, pretože aj napriek úsiliu bolo vidieť že sú teplí a ešte k tomu naolejovaní - no čo viac dodať k naolejovaným fialovým buzerantom?
Zapaľovač v jej rukách však neostal dlho. Armondia ho po predošlom hode vytiahla a za našej „krycej“ paľby i psychicko-útočných snahách ho nešikovne hodila úplne mimo. Nestihli sme si ani len dať facepalm, a sestra už letela za ním. Nehľadiac na mutanta ani ostatné nebezpečie uchvátila zapaľovač a tresla ním o mutanta. Blízko stojace postavy to nezasiahlo, ale hrozivá kreatúra sa vznietila ako dobre vysušený obsah obscury (ak nepočítame že by bola v injectore ˆ_ˆ).
V reve sa rozbehla oproti nám, úskokmi sme sa vyhli jej bezradnému mávaniu rúk a prenechali sme zvyšok zotrvačnej sile. Tá zrúdu poslala až cez chodbu kde sa strieskala k schodom. V agonickom reve ju oblizoval oheň, v kŕčovitých pohyboch ju nadhadzovali škvariace sa a sťahujúce svaly. Podivne smradľavá tekutina s bublaním tryskala namiesto krvi tohto monštra. Syčanie v ohni sa miesilo z bolestivým revom.
Nepríjemnému pohľadu sme už nevenovali pozornosť. Jeden horel, ďalší bol dole, a posledného sme už takmer mali, nebyť našej neohrabanosti. Nuž, ja i Armondia sme zasekli zbrane a to znamenalo jedine útok na blízko. Môj pokus opraviť zbraň počas súboja bol fatálny (61 > fatepoint > 61 again!! = fail). Vytiahol som meč a vyrútil som sa vpred. Spoločnou pomocou, aj s Magnusovým psychickým snažením sme dorazili posledného buzeranta, hoci sestra Armondia pritom vrazila kladivom do múra s problémami ho vytiahnuť von. Zrúda nakoniec zhorela v jedovatom opare a ostával už len škaredý starý homoško.
Okultista však bol očividne veľmi pohotový a nebolo ľahké ho zasiahnuť. Aj Magnus už pociťoval problémy psykerského rázu, keď sa nám v istej chvíli pred očami všetkým zotmelo. Očividne náš psyker znovu nahliadol do warpu... aj keď len kútikom oka.
Nepríjemné rozpoloženie a aj niekoľko utŕžených rán nám k nálade i odhodlaniu nepridávali. Tohto kacíra sme očividne podcenili a netušili sme ako sa s ním porátať. Snaha priameho útoku bola stále odrážaná a dochádzali nám nápady. Ako len toto dopadne?
Pokračovanie nabudúce...
[ Intarbutt.index ]
|
|
