...alebo ako sme všetko vykradli, všetkých rozbili, len Kostěja nie...
Erin je krásne prístavné mestečko. No a my sme tam prišli. Očividne nie prvý krát. Tak sme šli do prvého hostinca U zahnitej šťuky... (či jak to kua bolo, si nepamätám, pozn. autora)
Prvý hlod sme zažili u Blábola v hostinci, keď sme rozoberali jeho návrh. Šarlej chcel takisto niečo poznamenať, ale Nikoletta mu zapchala ústa rybou a on už viac nenamietal. Rovnako nenamietal, keď sme potom vyšli pred hostinec a narazili na Vroga, s ktorým sme zas prebrali jeho ponuku. Šarlej len stál popri mestskej stoke, z ktorej sa valila divná hustá brečka, fascinovane do nej hľadel, strčil tam prst, drsne ho oblízal a ďalej fascinovane do nej hľadel. Potom sme ho odtiahli.
Po menšom odpočinku sme už boli dohodnutí na stretnutie s Vrogom, s ktorým sme si dohodli jednu záchrannú misiu. Nalodili sme sa a hor a do polorozpadnutej veže Moymyrovho mesta. Z mapky sme boli veľmi potešení a už sa vymýšľala taktika. Úplne potichu sme úspešne infiltrovali pevnosť a začuli hosťujúcich banditov. Nahrnuli sme sa pred schody a dohadovali taktiku. Šarlej to tu chcel všetko vyzabíjať, ja sa zas nepozorovane dostať k väzňovi a Nikoletta sa skrývať za debny. Bohvie čo si Vrog myslel o nás. Jedno však bolo isté, než sme sa na čomkoľvek dohodli, zo schodov zostupovali strážcovia a v rovnakú chvíľu aj hliadka z dverí. To sme mali za to, že veľa kecáme a nič nerobíme. Ako splašení sme sa vtrepali naspäť do predchádzajúcej miestnosti, ale už nás zahliadli a vyrazili po nás.
Šarlej vytiahol obojručák a čakal pri dverách, Vrog to isté z druhej strany. Nikoletta už bola za debnami i so svojou mačkou. Skvelá taktika. Ja som dostal nápad to obísť a už som sa valil k druhým dverám. Úspešným zákrokom padli prví dvaja banditi a Šarlej si to užíval. Nikolletta sa pokúsila o vyzradenie svojej pozície, keď sa snažila celou silou zhodiť debnu na prichádzajúcich. Úspešne ju posunula o pár centimetrov. To už som sa úspešne vymotal aj malý hobit z metrovej vody a presunul sa cez nádvorie do predsiene rovno za stráže. Videl som, že partia to má pod kontrolou a tak som sa vydal po schodoch. Ich skoro kleplo ^^; No a potom skoro aj mňa keď som videl, že hore sú ďalší. Skočil som naspäť a úspešne som dýkou zapichol posledného banditu. Toho tretieho rozflákal po polke miestnosti Šarlej obojručákom. Síce na dva krát, ale aspoň mal istotu.
"Ideme dať tých hore?" spýtal som sa. "Ale isteže," oznámil Šarlej. ^^; Ďalší plán bol rýchly. Nikoletta prebrala iniciatívu, vykukla zo schodov na druhé poschodie a vypálila ohnivú guľu na troch banditov, ich vodcu a zlodeja. Jej mačka ešte pridala k tomu blesky a kým sa chlapíci stihli uhasiť, vrútil sa dovnútra Šarlej a pokúsil sa ich zastrašiť. Vyzerá síce otrasne (charizma 4/-3), ale svojim vzhľadom a zrúknutím ich tak akurát rozosmial. Takže sa začalo férovo bojovať. Ešte aj ja som tam dobehol, najprv vyskúšal dvere pri schodoch a potom sa tiež zapojil do boja. Nikoletta ma za to takmer prihlušila ^^; Vodca to nakoniec schytal takou šupou, že ho rozflákalo po miestnosti, črevá a končatiny boli všade a s očkami sa hrala mačka (jedno tuším zožrala).
Všetko dopadlo výborne, zneškodnili sme banditov a prehľadal som zvyšky čo po nich ostali. Ou, Šarlej medzitým hrdinsky zapichol obojručákom dvoch ožratých do bezvedomia, tomu sa hovorí fér súboj. Dva kľúče, jeden hlavný. Od truhlice. Ihneď som ju vybrakoval a našli sme tam aj sošku Dunril - pani vôd a keď som sa jej dotkol, tak sa mi ťažšie dýchalo. Tí blázni sa zo mňa smiali, tak som sa ňou dotkol aj ich a už sa nesmiali, už mi nadávali. ^^; Čelenku čo sme našli si vzala Nikoletta a ja okrem zlaťákov a klenotov aj ploskáč rumu (to som nevedel, že ma to raz zachráni :P). Nikoletta otvorila druhým kľúčom dvere a tam sme našli v sude hľadaného kňaza. Žil, ale bol v bezvedomí. Vrog mohol byť potešený a tak sme sa vrátili dole.
Hluk medzitým ustal a Šarlej sa rozhodol že ide dokončiť načatú prácu. Vtrhol do predestilovanej miestnosti dole a traja spiaci ožrani mu už nemohli robiť veľký problém. Ako pravý rytier zapichol dvoch a pri treťom zapichol svoju nohu. Bol trochu omámený a dotyk sošky mu asi tiež k tomu pridal. Zareval od bolesti ale hneď na to rozfaklil mečom aj tretieho. S Nikolettou sme si dali double facepalm a ona šla čakať s Vrogom na nádvorie a testovať čelenku, ktorá očividne v sebe mala nejakú mágiu. Ja som sa vybral prehľadať ďalšie miestnosti, našiel ďalších troch v alkoholickom bezvedomí a okradol ich :) A potom som našiel v ďalšej miestnosti Saňu Taradžinskú. No a Šarlej, ktorý sa vracal po predsieni našiel miestnosť s ešte žijúcimi ožranmi. Vytiahol meč...
Saňa bola tiež sicco a vraj jej misia neuspela, nakoľko mala kňaza doviesť svojej sieti ona. Rozhodol som sa jej pomôcť, veď poklad sme už mali a mať zaviazanosť od nižšieho nie je na škodu. Za mnou sa ozvalo zapichnutie č.1 a smrteľný ston. Šarlej sa činil. Navrhol som jej, že ak sa dokáže zbaviť Vroga, pomôžem jej s jej postavením v sieti. Súhlasila a za mnou sa ozvalo zapichnutie č.2. Vtedy dobehla Nikoletta znechutená čakaním (a vyčíňaním Šarleja). Od Sani zistila, že čelenka dokáže zosielať blesky a ja, že vďaka dotyku sošky Dunril môže človek dýchať 2 hodiny pod vodou. Nuž, z 5 použití mi ostali už len 2 ^^; Šarlej úspešne zapichol poslednú obeť a očistil si meč.
Nasadli sme do dvoch člnov, Nikoletta so Šarlejom a ja s Vrogom, kňazom a Saňou. Po opustení Moymyrovho mesta na šírom mori Saňa využila chvíľku a skopla Vroga do vody. Skočila za ním a podarilo sa jej ho uškrtiť drôtom. Decentne som sa zachechtal a pomohol jej z vody. Dobrá dohodnutá práca. ˆ_ˆ
V Erine sme sa v nocľahárni vyspali a ako keby sa nič nedialo, na druhý deň sme sa vybrali za
Blábolom, ktorý už nás čakal v prístave. Cestou sme naďabili na Saňu a navrhol som jej, či sa k nám nechce pridať na výpravu. Z vďaky, že som jej minulú noc tak pomohol súhlasila a nalodili sme sa na cestu k ostrovu Tangua.
Počas cesty bol fun, i keď kapitán prišiel o dvoch mužov počas búrky a na ďalší deň sme objavili plávať medzi rozličnými troskami statný kusisko drevenej paluby, na ktorom sa vynímal sarkofág a štyria kostlivci. Šarlej sa rozhodol ísť ich zlikvidovať, posádka zahulákala "We are all doomed!" a kapitán si pomyslel akí dzignutí tí dobrodruhovia sú.
Na člne sme ich z diaľky ostreľovali kúzlami a kušou. Keď sa rozsypali, Šarlej vyskočil na palubu, otvoril veko sarkofágu a odtiaľ vykukla krásna bledá upírka. Bola vďačná, že sme ju zachránili a chcela či by sme ju nedopravili do Erinu. "Ale isteže," zahlásil barbar a už bola na palube. Z vďaky sa rozhodla, že nás bude sprevádzať celú cestu a pomáhať ako sa len dá. Cool, upírka na palube. A ešte aj krásna. Pár námorníkov ale decentne schladila, keď sa jej pokúšali dávať návrhy (teraz ma napadlo, koho z AT.sk mi to pripomína ^^ ).
Po zvyšok cesty sa už nič zaujímavé neprihodilo, a tak sme dorazili na ostrov Tangua, kde sme zakotvili pri dedinke Rapaiov. Miestni obyvatelia boli veľmi prívetiví, akurát Blábola veľmi nemuseli, keďže s nimi mal akési nevyrovnané účty. My sme sa aspoň dobre naládovali. Potom sme sa rozhodli vydať na cestu ku Korgaxovým jaskyniam a k tomu nám boli poskytnutí dvaja miestni mladíci Fuasmonga a Pondarei, aby nás sprevádzali. Cestu loďou sme zavrhli, a tak sme sa vybrali cez vnútrozemie na sever k horám a útesom.
Došli sme k údoliu, v ktorom sa rozprestieralo jazierko. Naši dvaja sprievodcovia nám spomenuli, že sa tu stratil ich kamarát a keď videli ležať Dúvandiho telo pri brehu, hneď sa k nemu rozbehol Fuasmonga. Z vody sa však v tej chvíli vynorilo 6 veľkých chápadiel a za nimi aj veľká hlava obrovskej chobotnice a uchopila Fuasmonga do jedného chápadla. Holy shit, povedali sme si. Pondarei z brehu zdesene ukazoval na chápadlo, ktoré obopínalo telo jeho kamaráta a v hrôze sa utekal skryť. Ej veru, začala pre nás teda tuhá bitka, kde každý využíval čo sa dá. Postupne sme osekávali chobotnici chápadlá a niektorí sa snažili aj kriticky zasiahnuť jej oči, no nie stále sme trafili. Len čo sa nám podarilo nejako zotnúť 3, vynorili sa k tomu ďalšie tri chápadlá navyše. Oh, raptor_jesus! Na priložených obrázkoch zo súboja bolo vidieť dokonale tú mašinériu, ale nakoniec naša Nikoletta zasadila posledný kritický fireball do hlavy príšery a tá sa - ako môžete vidieť - rozprskla na strany. Dobrá práca! Šarlej ešte stihol spolu s mačkou poobhrýzať chápadlo chobotnice na čo sme ich počastovali double facepalmom.
U mŕtveho Dúvandiho sme však našli prsteň s veľkým písmenom K, čo ma napadlo, že by to mohol byť prsteň Korgaxa, tak som si ho narazil na prst. Isté mocnosti na mňa kukli ako na debila, že mohol byť kľudne prekliaty... Nuž, to ma nenapadlo ˆ_ˆ; Ale hlavné je že sme všetci zdraví, nie? A teda môžeme pokračovať. Teda až na našich dvoch priateľov, ktorí sa už rozhodli ďalej nepokračovať s nami v ceste a vzali si do dediny telo nebohého kamaráta.
Pokračovali sme ďalej údolím a medzi skalami ako nám bolo ukázané a dorazili sme k akýmsi zrúcaninám. Ruiny obsahovali len jedinú zvláštnosť, väčšiu vežu uprostred. Zakrádali sme sa teda až k nej a opatrne sme ju prehľadali. Bola v nej len kostra muža v drahom odeve a truhlica. Prácička pre mňa, povedal som si a olúpil som nebožtíka i truhlu. Našli sme diár tajomníka Korgaxa kde sme našli mapu Korgaxovej jaskyne, no viac sme nestihli, keďže v tej chvíli sme začuli rachot. Tuším, že ja som bol tomu na vine svojim hlukom ˆ_ˆ; a zrazu nám strechu nad hlavou otvoril veľký dvojhlav(ňov)ý obor.
A ten obor nás pozval k sebe domov na pohostenie. Šarlejovi nebolo treba niečo rozprávať, zahlásil svoje obľúbené „ale isteže“ no a ja som videl vidinu ďalšieho lupu a tak sme šli. Nevedeli sme, že hlavným chodom máme byť my. Jedine Nikoletta ostala podozrievavo vonku, zatiaľ čo sme my šli do jaskyne. Náš priateľský obor v tej chvíli zavalil vchod a rozhodol sa nás decentne spracovať. Ešteže sme v tom neboli sami (nepočítajúc nespočetné ostatky nebožtíkov na okolí), ale mali sme pri sebe aj Saňu a Jaghardu, aby sme mali viac možností na útok. Veď sa nenechám zožrať dákym obrom s dvoma hlavami a 4 rukami. Snažili sme sa úporne, veď aj zopár striel mu smerovalo do očí či hlavy, ale nevyzeralo to s nami dobre. V tej chvíli odpútala obrovu pozornosť rana jak z dela spoza neho a vchod sa rozletel. Nikoletta s magickým baranidlom rozrazila veľký šuter a v tej chvíli som využil túto situáciu, ako malý rýchly hobit som mu prekĺzol pomedzi nohy a z kuše som vypálil kritický zásah do slabín. Ešte aj Šarlej sa vrhol na potácajúceho sa netvora a zaryl mu meč do stehna. Obor sa prevalil a padol k zemi. Na Šarleja. Našťastie sa nikomu nič vážne nestalo a Šarlej mu ešte nakoniec potiahol obojručák.
 
Po menšej regenerácii sme sa chceli vydať ďalej, ale vonku niečo podivne hvízdalo. Uvideli sme bledú postavu. Duch tajomníka Korgaxa - Sandrian. Požiadal nás, aby sme sa vysporiadali s ohavným démonom Kostějom a za odmenu nám prezradil, kde sa nachádza poklad. Nuž, prikývli sme a duch sa rozplynul. Vstúpili sme znovu do jaskyne a už predtým sme si mohli všimnúť jej zadnú časť, obklopenú akýmsi nepreniknuteľným magickým poľom, ktoré pri dotyku nebolo veľmi prívetivé (ktosi dostal menšiu šupu, že? :D ). Napadlo ma použiť prsteň a dotkol som sa ním bariéry, ktorá vzápätí zmizla a pred nami sa zjavili schody do podzemia. Po krajoch schodov sa rinula akási mazľavá kvapalina - tú Nikoletta kúzlom zapálila a osvetlila celé podzemie. Dobrý trik.
Tichým krokom sme vošli do vstupnej jaskyne a podľa mapy sme ju decentne prehľadávali. Samozrejme za pomoci oka od Nikoletty, ktoré nám bolo dobrým pomocníkom, či jej mačky. Našli sme rôzne zvyšky po bývalom osadenstve, mŕtve príšery, či len kosti. V brlohu Kostěja - démona, ktorého Korgax vyvolal a ktorý všetko zlikvidoval - bola len zelená temná žiara a tú sme radšej nechali na pokoji. Nie sme samovrahovia :) Našli sme aj spráchnivenú Korgaxovú schránku a jeho služobníkov. Pobral som lup čo sa dal a v jaskyni obradov pri jazierku s kalnou vodou som zastal. Bolo mi podozrivé a tak som sa snažil prehovoriť Šarleja, aby ho preskúmal. Voda hlboká 1,5 siah jemu nerobila problém a mne áno. Presvedčil som ho ulúpeným ploskáčikom rumu (lootovanie je tak skvelé :D ) a Šarlej sa hodil do vody. Nanešťastie tam nič nenašiel, akurát zistil, že sa decentne priotrávil. Ehm... ˆ_ˆ; Nejako sme ho dali dokopy a v jaskyni s pokladom nám oznámila Nikoletta, že v hlbokom jazierku nič nie je, len kostry (paskuda Nikolletta :P ). Nejako sa mi to nechcelo veriť (a aj vďaka božiemu zásahu zoslaného v tej chvíli na mňa som mal podozrenie) a tak som požiadal Saňu, aby sa ponorila a povedala čo tam je. Prisvedčila, že na dne je veľká truhlica. Nevraživo som zaškúlil na Nikolettu, ale vidina lupu mi v tej chvíli zastrela pohľad.
Oči sa mi zaleskli a už sme ju spoločnými silami ťahali z vody von. Aby sme nevyrušili niekde driemajúceho Kostěja, vytiahli sme truhlicu až pred bariéru do obrovej jaskyne. Ešte som sa snažil nejako znovu nahodiť bariéru, no nepodarilo sa mi s nájdeným mechanizmom vysporiadať (fail @ hod kockou), tak som na to kašlal a náhlil sa k truhlici. A na nej už na nás čakali štyri symboly bez akéhokoľvek otvoru. Ej reku, dotkneme sa toho usmievavého smajlíka, to bude ono. Len čo sme to spravili, obklopil nás zákerný jedovatý plyn. Nejako sme ho prežili (šťastné hody?) a potom sme tam radšej nechali len Šarleja, aby stlačil ďalšie tlačidlo. Tentoraz ruka smerom hore bola predzvesťou dvoch kostlivcov, ktorý sa naňho vyrútili. My sme ich s prehľadom a z bezpečia aspoň ostreľovali. Veď kto mal najviac životov? ˆ_ˆ Tretie tlačidlo s varovným prstom spravilo veľký rachot a explóziu. Ale všetci sme prežili aj toto. Nakoniec posledný mračiaci sa smajlík bol ten pravý a truhlica sa otvorila. Juhúú, loot!! Pchal som do plášťa i vaku čo sa dalo. Magické predmety, zlato, arvedanské artefakty aj tie krvavé knihy čo tam ostali.
A vtedy ma napadlo, načo sa deliť s Blábolom? Veď to môžeme mať všetko a jemu necháme zopár mincí a drahokamov, aby nás nepodozrieval. Tieto ostatné veci majú mnohonásobne vyššiu cenu. Nuž i tak sme spravili. Tešiac sa, sme par drobných a šutrov narvali do truhly a zavreli ju. Vykašlali sa na Kostěja aj jaskyňu a brali sme truhlu cestou späť do dediny Rapaiov.
Tam sme boli oslavovaní ako hrdinovia. Nuž a Blábol sa s nami stretol za dedinou a ukázali sme mu čo sme doniesli. Nakecli sme mu, že sme ju nemohli otvoriť a tak sme ju vzali so sebou. Ustúpili sme, čakajúc kostlivcov či výbuch, ale Blábol po krátkom prehliadaní truhlice stlačil správne tlačidlo a otvoril ju. Omg, a my sme sa natrápili jak sprostí. Nuž, ale to nebolo všetko, pretože Blábolovi to aj tak nesedelo. Pýtal sa či tam neboli nejaké knihy, no tvrdil som mu že nie (to som sa asi takticky nevedome priznal, že už sme na jej obsah siahli ˆ_ˆ; ). On nám zas takticky nám naznačil, že by bolo dobré mu tie knihy dať ak ich máme, pretože s kapitánom sa dobre pozná a nebolo by múdre rozhnevať námorníkov. Nuž, už mi priháralo a moji spoločníci sa nejako nechceli pliesť do hádky medzi nami, keďže všetko som nahrabal ja a aj s týmto nápadom som prišiel. Tak som proste zalovil vo vaku a hodil pred seba knihy z truhlice. Blábolovi sa zaleskli oči a zohol sa po nich.
{v tejto chvíli sa musím poďakovať vyššej moci, ktorá mi dovolila opakovať jednu akciu a týmto nám zachránila životy a aj zvyšok dobrodružstva}. Vytiahol som spoza pása dýku a vrazil ju zohnutému Blábolovi do krku. Úspešný hod mi dal za pravdu, keď som ho backstabol a tlusťoch sa sklátil k zemi. Ostatní na mňa čumeli, ale ja som už mal plán. Povedal som Nikolette nech doňho napáli také silne blesky a oheň, aby ho to roztrhalo po okolí na kúsky. Všetok ten masaker sme potom kapitánovi vysvetlili Blábolovým pokusom o otvorenie truhlice, kedy aktivoval smrteľnú pascu. Nuž, kapitán nebol veľmi nadšený, ale keď videl tú spúšť nedalo sa nič iné robiť. Aj keď mu bolo ľúto známeho, až tak zas k nemu neinklinoval. Nasadli sme teda všetci na loď, rozlúčili sa s priateľským kmeňom Rapaiov a odplávali sme naspäť do Erinu.
Tým sme aj pomohli Jagharde dostať sa na pevninu a rozlúčili sme sa s ňou. Rovnako aj so Saňou. Plní lupu a dobre odvedenej roboty sme sa vyspali v nocľahárni a o pár dní sa chystali opustiť mesto. Tesne pred odchodom z mesta sme sa dozvedeli novinku, že na odľahlom ostrove Tangua bol vyvraždený celý mierumilovný kmeň domorodcov akýmsi monštrom...
Podivným pohľadom sme na seba pozreli. Šarlej s prstom v nose. Nakoniec som neurčito kývol plecami, vyhodil si na chrbát plný vak a všetci sme sa vydali ďalej za bohatierskymi dobrodružstvami.
|
|